Spolužiaci zo Základnej deväťročnej školy vo Vysokých Tatrách, Pod lesom. Triedu 9.A sme skončili v roku 1974. Veľká časť z nás sme spolu chodili už do škôlky v Pod lese, dokonca niektorí aj do jaslí v Novom Smokovci. V škole k nám potom pribudli aj ďalšie dievčatá a chlapci z ostatných tatranských osád. Sme ročníky narodenia 1959, niektorí 1958.
A stretávame sa. V Tatrách raz za 10 rokov (cca), niektorí aj každý rok, u Zuzky v Liptovskom Jáne. Pár spolužiakov na stretnutia nechodí, lebo sú niekde ďaleko za veľkou mlákou, niektorým sa nechce, alebo majú inú výhovorku, ale to je v poriadku, ich vec. Len sa ochudobňujú o nevídanú vec, medzi nami na stretnutí funguje zvláštna chémia. Nikto sa na nič nehrá, veď sa poznáme omnoho dlhšie, ako poznáme svoje manželky, manželov, či partnerov. A aj tak vieme jeden druhého príjemne prekvapiť nejakou našou zmenou, alebo ako rozdielne si niektoré udalosti pamätáme, či už nepamätáme. Nezáleží nám na tom, kto koľko zarobil, kam to dotiahol, či koľko má vnúčat, stačí, že sme spolu. Spomienkový optimizmus má v tomto prípade blahodárne účinky, už sme vyrástli z túžob sledovať, aké práve letia dupačky, ani sa neobťažujeme s nadávkami, ktorý magor naposledy vyhral voľby. Proste sa stretneme a je to výborné.
Pár spolužiakov už na stretnutia prísť nemôže, radi na nich vždy spomíname, možno aj oni z hora na nás. Bolestivé sú hlavne odchody ľudí, ktorí ešte boli na predošlom stretnutí (RIP). Učiteliek a učiteľov, ktorí sa s nami v škole trápili, už je len pár, veľmi si ich vážime. Ich snaha o naše intelekty nás občas bolela aj fyzicky, taká bola doba, ale výsledky mali skvelé.
Strenutia spolužiakov zo školy v Pod lese nie sú zaužívané aj v iných bývalých triedach, či ročníkoch, sme jednoznačne výnimka. Ale nie je to náhoda, lebo sme … – príď na najbližšie stretnutie, uvidíš, ucítiš.